Krátka etapa

Ráno sme to nijak nehrotili a objednali si raňajky na ôsmu. Nakoniec, dnes nás predsa čakala krátka etapa na Krk, kde sme plánovali zakotviť. Takže po včerajších 514 kilometroch nás dnes nejakých 250 km nemohlo nijak rozhádzať. Po kráľovských raňajkách sme nahádzali veci do auta a okolo deviatej vyrazili. Na najbližšej benzínke som natankoval a kúpil slovinské diaľničné známky. Na auto i motorku. S platnosťou jeden týždeň. Cena 50 euro ma trošku prekvapila, ale nijak som to v tom zmätku neriešil. Jasné mi to začalo byť až po nalepení známky na rám motorky. HALB JAHR VIGNETTE kričalo na mňa. Pani mi predala pol ročnú diaľničnú známku a ani sa neobťažovala, upozorniť ma na to. Na to, že som sa chystal na Slovinsku po diaľnici maximálne obísť Ljubljanu (cca 50km) to bol dosť veľkorysí nákup. Super, tak už viem kam budem chodiť jazdiť cez víkendy do konca sezóny. Serpentíny na Ještěd vymením za slovinské diaľnice.

Super kauf nás skôr rozosmial než rozladil. Slnko už opäť hrialo a mňa čakal, kúsok za Klagenfurtom,  na Rakúsko-slovinskej hranici, Loiblpass. Dlhé a rýchle zákruty sa začali uťahovať do vracákov, ktoré sa ako dlhokánsky had vinuli až do výšky 1367 m/m. Motorka sa preklápala v rýchlom slede zákrut zo strany na stranu, pôžitok z jazdy len občas kazili autá, ktoré sa mi neustále plietli do cesty. Na vrchole priesmyku som neodolal, otočil to späť na Klagenfurt  a dal si rakůsku stranu ešte raz. Maci v protismere chápavo kývala hlavou.  Ďalej už nasledoval zostup do Slovinska (hranice boli hneď za tunelom ktorým LOIBLPASS končil) a diaľničný obchvat Ljubjany, ktorý som si patrične vychutnával. Za tie prachy... Na najbližšom zjazde za Ljubljanou som opäť zišiel z diaľnice a pokračoval po okreske. Na mape bola označená zelenou farbou s poznámkou: „Landschaftlich schöne Strecke“. Mapa mala pravdu a ja som burácal po ceste plnej rýchlych zákrut v nádhernej prírode. Na slovinsko-chorvatských hraniciach nie je podľa očakávania žiadna fronta. Tadiaľto k moru cestujú len blázni. A my. Máme dobrý čas a tak dávame s Maci na benzínke poradu. Podľa predpovede počasia, ktoré sme si našli tak mesiac pred odchodom má byť na Krku oblačno s dažďom, avšak „trošku“ nižšie má byť celý čas slnečno. Nie sme si istý tým trošku nižšie a tak sa dohodneme, že na Krk prdíme a stretneme sa až za Rijekou, aby sme sa dohodli, čo presne „troška nižšie“ znamená. Za Rijekou (na dialničnom emergency parkovišti) daváme hlavy do kopy aby sme vymysleli... že pôjdeme, až kým sa nám nebude niečo páčiť. Boli 2 hodiny po obede a my sme mali kopec času. A tak sme vyrazili. Skôr než Maci stačila zaradiť trojku (a ja dvojku), stáli sme v kolóne. 

Plazili sme sa po jadranskej magistrále v 35stupňovej horúčave a čas začal utekať. Kilometre nikoliv. Stíhacia jazda sa začala. Rýchlo predbehnúť karavan (na plnú čiaru sa vážne nehraje) a skôr než sa dostanem na štyrku, už opäť brzdím pred kolónou, ktorú v diaľke vedie ďalší karavan (autobus, naložený čech vo fábii s člnom na streche a pod). 10km, 20km, 40km. Nálada hustne. Náš sen o kúpaní v mori v lúčoch zapadajúceho  slnka na romantickej plážičke pre dvoch (maci a ja) s pieskom (Majda) nahradzuje predstava stanu postaveného u cesty na parkovisku plnom odpadkov. Po odbočke na ostrov Rab (teda asi po 70km) sa jadranská magistrála vyprázdňuje a ja mám konečne ring  voľný. Predo mnou sú nádherné rýchle zákruty na päťku, na ľavo blankytne modré more, pod pneumatikami dokonalý asfalt. Chýba však sila toto všetko si plne vychutnať. Som unavený, smädný, spotený a neskutočne ma bolí pravý lakeť (plyn), chrbát, kolená, všetko... Zastavujem na malinkatej benzínke a v tieni (ktorý však poskytuje minimálnu úľavu, pretože asfalt je rozpálený do biela  a ja mám na sebe motorkárske handry) čakám na Maci. Maci to chce zapichnúť za najbližšou zákrutou, ja chcem dotiahnuť našu drinu do víťazného konca. Bohužiaľ, ani jeden nevieme, kde sa víťazný koniec nachádza. Dohodneme sa, že pôjdeme do kempu, kde boli Marcelkyni známi z Libuše a celkom si to tam pochvaľovali. Maci tam volá, majú voľné miesto na jeden stan. Chvála bohu. Máme aspoň cieľ. Vyrážame do Sukošane, asi 20km za Zadarom. Keď okolo siedmej po 250 neplánovaných kilometroch míňame tabulu Sukošane, už necítime žiadne emócie. Pani správcova nás naviguje pravdepodobne na najhoršie miesto na chorvátskom pobreží, ale nám je to jedno. Stan staviame na priestranstve 3x3 metre kompletne obstavenom parkujúcimi autami. Od mora nás oddeľuje 30 karovanou a vysoká neomietnutá stena, za ktorou grilujú Chorváti za hlučného doprovodu chorvátskych šlágrov púšťaných z autorádia. Na sklamanie nie je dosť síl. Sme radi, že nespíme u cesty na parkovišti plnom odpadkov. Staviame stan, u nárazníka Mercedesu Viano, varíme kašu pre Majdu u prahu VW Transportér a prcháme k moru. Za hnusnou stenou je ešte hnusnejšia pláž. Vydávame sa do mesta. Cestou sa kúpem. Viac z povinnosti a hygienických dôvodov, než radosti. Pomaly sa prechádzame v nastavajúcej tme, hasíme smäd Karlovačkou v bare u maríny a prekvapivo máme z toho celého dobrý pocit. Vyberáme, kam sa zajtra pôjdeme kúpať. Maci našla plaž asi 20 km južnejšie a tak sa dohodneme, že keď sa nám tam bude páčiť, presunieme sa tam.